Dôvera sa nezačína sľubom, ale drobnosťami
Dôveru nezapne sľub — rastie z malých vecí: prísť, keď to povieš, byť tam, kde máš. Ako pri novom človeku pustiť trochu dôvery dopredu bez zbytočnej naivity — a ako si ju budovať tehličku po tehličke.
Dôvera nie je vypínač
Keď niekoho ešte len spoznávame, dôveru by sme najradšej zapli ako svetlo — sľúb mi, že ma neoklameš, a je to vybavené. Lenže dôvera nie je vypínač. Nikto ti ju nedá jedinou vetou a ani ty ju nerozdáš len preto, že niekto pekne poprosil.
Rastie z drobností. Prísť, keď človek povie, že príde. Ozvať sa, keď to sľúbi. Byť tam, kde má byť. Samé maličkosti — ale presne z nich sa po čase poskladá pocit, že na tom druhom sa dá stáť, aj keď ani nevieš presne určiť, odkedy.
Trochu dôvery vopred — ale nie naivne
Háčik je v tom, že ak budeš čakať, kým si ten druhý dôveru stopercentne zaslúži, nedočkáš sa nikdy. Vzťah sa nepohne, kým niekto neurobí prvý krok a trochu dôvery nepustí dopredu — ešte predtým, než má dôkaz. Je to malá záloha, nie podpísaný bianko šek.
Rozdiel medzi otvorenosťou a naivitou je v tom, či dávaš pozor. Naivné je prehliadať, keď slová a skutky nesedia. Zdravé je dať šancu — a zároveň si všímať, či ten druhý zálohu spláca. Dôveru si totiž nekúpiš jedným veľkým gestom; získavaš ju tým, že tvoje slová a tvoje činy hovoria to isté. A svoju vlastnú dôveryhodnosť staviaš presne tak — drobnosť po drobnosti.
Nový človek nie je tí predošlí
Skoro každý si do nového vzťahu nesie nejakú starú ranu. Niekoho oklamali, niekto roky čakal na ozvanie, ktoré neprišlo. A tak je lákavé chrániť sa vetou „aj tak ma každý sklame“ — a testovať nového človeka za hriechy, ktoré nespáchal.
Tá veta znie ako opatrnosť, no v skutočnosti rozhoduje za teba ešte skôr, než ten druhý vôbec dostal príležitosť. Férové je priznať si tú ranu — sebe aj nahlas — a zároveň dať novému človeku čistý štart. Nemusíš predstierať, že ťa nikdy nič nezasiahlo; stačí nezamieňať si toho, kto stojí pred tebou, s tými, čo tu boli predtým.
Tehlička po tehličke
Dôvera nie je niečo, čo jeden druhému udelí ako vyznamenanie. Stavia sa z oboch strán, tehlička po tehličke — ty pridáš jednu, ten druhý ďalšiu, a zrazu medzi vami stojí niečo, čo unesie aj ťažší rozhovor. Nemusí to ísť rýchlo. Múr, ktorý má vydržať, sa nestavia za jeden večer.
A keď neviete, ako tú tému vôbec otvoriť, skúste to hravo. V Objatí si každý sám pre seba nastaví, koľko dôvery do vzťahu prináša a čo si pod ňou vôbec predstavuje — a potom si to odhalíte naraz. Niekedy zistíte, že stojíte na pevnejšom základe, než sa zdalo; a tam, kde sa líšite, aspoň presne viete, ktorú tehličku doložiť ako ďalšiu.
Objatie nie je psychologický test ani odborné poradenstvo. Je to hra, ktorá pomáha začať rozhovor.